Niektoré mená má človek iba na chvíľu, iné nosí do konca života.
Aj ja som už na sebe nosil veľa nálepiek. Syn, brat, žiak, študent, kolega… a mnoho, mnoho ďalších. S každou ďalšou životnou etapou pribudlo pár ďalších označení.
Spočiatku som sa vo väčšine nálepiek cítil vlastne dobre – vrátane tých, v ktorých som sa dobre necítil. Človek sa totiž môže vyčleniť (a zaradiť) niečím alebo voči niečomu. Väčšina „mien“ potom pomerne jasne určuje, kam človek patrí, čo robiť má a nemá, čo sa od neho očakáva. V spoločnosti je pomerne jasné, čo so sebou nesie byť napríklad „syn“ alebo „zamestnanec“. Takto „mená“ vlastne ohraničujú cestu, utvárajú rozhodnutia a často človeka nechávajú s nie veľmi širokým priechodom.
Potom k všetkým mojim nálepkám pribudla jedna kľúčová.
Buddhista.
Zrazu niečo zapadlo na miesto a veci začali dávať zmysel, niekde vnútri sa ozvalo niečo veľmi blízke, niečo živé. Buddhizmus ku mne hovoril jazykom, ktorému som rozumel, a ja som do rúk dostal konkrétne metódy, ktoré ma postupne začali meniť.
Tak sa stalo, že mi niektoré kolónky začali byť príliš tesné.
To bolo, keď som si začal uvedomovať, že za mená, akokoľvek krásne, sa dá fantasticky schovať. Pekne v tichu a teple súkromnej veže zo slonoviny si svoje mená a ilúzie nerušene pestovať a nevychádzať von, kde hrozí stret a náraz; keď som si začal uvedomovať, že každá nálepka môže byť rovnako vstupenkou do slobody, ako do zlatej klietky, prostriedkom komunikácie aj izolácie – dokonca aj nálepka „buddhista“, z ktorej som si vtedy vybudoval svoju identitu, na ktorú som dovtedy bol taký pyšný a tak starostlivo som ju hýčkal a, priznávam, nezriedka vystavoval na obdiv. (Bol som mladý, nech mi je to ospravedlnením.)
Až vtedy mi vlastne prvýkrát došlo, že byť “buddhistom” nie je a nemôže byť cieľom. Upnúť sa na sebevznešenejšiu ideu týmto spôsobom znamená minúť pointu a zameniť proces s výsledkom, metódu s cieľom. Je to blbosť a je to škoda. Aj buddhizmus je iba metóda. Fantastická a funkčná, iste, ale stále iba prostriedok – nie cieľ.
A potom prišlo pár zážitkov, ktoré navždy zmenili, ako sa pozerám na všetky mená a označenia. Niekoľkokrát sa totiž stalo, že v hlbokej meditácii zostalo iba čisté vedomie, bez objektu pozorovania. Čistá bdelosť. Nehovorí sa o tom práve ľahko. Je to oblasť natoľko odlišná od bežného, návykového prežívania, že je ťažké o nej vôbec niečo zmysluplné povedať.
Doteraz si pamätám, keď sa to stalo prvýkrát. Až keď sa po nejakej dobe objavilo prvé hnutie mysle, prvá rozlišujúca myšlienka, som s desom otvoril oči a bleskovo na seba siahol, aby som sa presvedčil, že som ešte tu, v nejakom tele, v nejakom priestore. V tom stave totiž nebolo nič – žiadne telo, žiadne meno, žiadna nálepka, žiadny pohyb. Iba bdelosť, vedomá bez toho, aby si bola vedomá niečoho. V tej dobe to mnou celkom otriaslo. Rozdiel medzi teóriou a praxou je – značný… Slová znamenajú pramálo. Skúsenosti menia.
Prišli teda následne dni, keď som nevedel, ako sa mám podpísať. S perom v ruke som sa pozeral na papier a uvedomoval si, že žiadne meno nie je “to”, kam to meno ukazuje. Že každé meno či označenie je prinajlepšom smer, ukazovateľ, chabá snaha priblížiť niečo cez jeden z miliónov možných prívlastkov. Že to, čo som niekoľkokrát zažil a o čom sa zmieňujú budhistické texty, žiadne meno nemá. Ako by som teda mohol byť “buddhista“?
Aby bolo jasno – buddhizmus naďalej zostáva rámcom, v ktorom sa pohybujem, vnímam, interpretujem a konám. Ale kedykoľvek mám použiť označenie „buddhista“, robím to s istou nechuťou a vedomím, že je to len konsenzuálne, účelové a pomerne hrubé a nepresné používanie jazyka. Nie som však a nemôžem byť „buddhista“, pretože neviem, kam by som tú nálepku umiestnil.
A tak opatrne, po troškách a po otázkach nazerám pod všetky mená a skúmam, kam vlastne ukazujú. Pretože čo som “ja”?
Nemôžem byť týmto telom, pretože aj bez ruky by som to bol stále “ja”. Nemôžem byť mojimi myšlienkami, pretože sa menia rýchlejšie, ako čokoľvek iné a nie je v nich jediná, ktorá by pretrvávala – a v mojom živote je za všetkými zmenami stále istá kontinuita.
Hľadám, ako by som označil to, čo sa pozerá mojimi očami, čo počúva mojimi ušami. Ako by som nazval to veľké ticho za očami, za slovami, za menami, za všetkým; to zrkadlo za obrazmi – tú veľkú prázdnotu, ktorá je prázdna od všetkého – aj od mena “prázdnota”, aj od predstavy prázdnoty.
Tú prázdnotu za všetkým, ktorá zostáva celý čas nepohnutá, iba sa na nej mihajú vlny, obrázky a mená, mená, mená…
Ako povedal Frank Herbert:
Meno vedie k menu, vedie k menu, vedie k bezmennému.
Autor: Tomáš Beňadik
Přečtěte si také II. část: zde
Autor
17 Komentářů
Ten článek mi mluví do duše i z duše. Děkuju
Gvurele, ja dakujem – ten clanok sa mi nepisal lahko a netusil som, ci vobec niekoho oslovi :)
Ne, tá já děkuju, určitě nemáme stejné prožitky, každej má své oči, ale mě to přesně pasuje na můj současnej stav (včetně “pracovního” jména).
Nedopatrenim sa stalo, ze bol clanok publikovany bez zaverecnej pasaze, takze teraz je to uz v uplnom zneni :)
a dava to jeste vetsi smysl. G
Pekne napisane Tomas. Celkom s tym aj suhlasim, aj ked ja som este na tu uroven nedospel a stale sa zmietam v takom krce hladani sameho seba, nejakej svojej cesty v zivote a vtedy moje ego hlada “mena, za ktore sa schovat”. Tiez sa pokladam za budhistu (aj ked este nie velmi scitaneho :), ale pochopil som, ze vsetky ideologie, filozofie a nabozenstva su pomocky, ktore ta vedia posunut dalej, ale ked v nich zotrvas, tak ostanes stagnovat – v tom asi vidim Nietzscheho vyrok God is Dead.
Nechcel by som to uplne stavat tak, ze som “dosiahol nejaku uroven” – snazim sa s tymto byt velmi opatrny -pycha sa na to lahko chyta :)
Ukazalo sa, ze rozlicni ludia mozu tento clanok citat naozaj velmi rozdielne, dokonca som dostal feedback, ze to znie, akoby som v tomto clanku udaval dovody, preco sa nevenovat buddhistickej praxi, co ma, priznam sa, naozaj prekvapilo.
Skor by bol rad, keby sa z toho dalo vycitat, ze prave len praxou a usilim sa clovek moze zacat oslobodzovat od rozlicnych obmedzeni. Cielom je predsa sloboda :)
Aspon ja mam z teba taky pocit – bez tej pychy samozrejme :-) Ano, videl som tu slovnu prestrelku na FB a musel som sa usmiat. Ten clovek podla mna nepochopil vobec podstadu a ani to, co budhizmus uci, kedze reagoval prilis emocne cez svoje ego – asi ho ma dost silne. To som videl aj na ludoch v bidhistickom centre, ked som im povedal, ze som bol na sidha yoga meditacii, tak sa na mna tak trocha cudne pozreli, ze jedine ich smer je ten spravny. V tom vidim, ako lahko ludske ego najde identitu aj v duchovnych veciach, ale prejavuje sa stale rovnako, jedno s akou myslienkou sa stotozni. Kazdopadne mne sa tvoj clanok pacil a nic podobne som z neho nevycitil, am rad clanky alebo diskusie, ktore ma prinutia sa zamysliet hlbsie. Preto sa aj snazim pred spanim kezdy vecer 10-15min meditovat.
Myslim, ze problem moze byt tendecia urobit si z duchovnych ciest nahradu za nieco a vystavat si z toho falosnu identitu – co asi nebude uplne ciel :)
Dobrý den. Pane Benadík, pište dál tak jak píšete. Mě se na tom nejvíc líbí to, že píšete o svých vlastních pocitech a vlastní cetě, ale hlavně nesdělujete, že takhle ceta je ta jediná pravá, ostatně každej má tu svou. Tím třebas sdělujete svými texty něco i o Buddhismu, ale hlavně já se na takovýhle textech můžu sama zamyslet nad sebou a nad svojí cestou :-). Děkuju
Ja dakujem :)
Je dolezite dostat obcas spatnu vazbu, inak clovek velmi lahko uviazne vo svojich predstavach a zabehanych hraniciach :)
Jo ty vlastní předtstavy bez zpětný vazby jsou hodně nebezpečný.
Velmi :)
dokonce bych řekla, že k vlastní cestě růstu je spíš důležitá ta komunikace a vyjasnění si vzájemných pohledů (každej pod slovem cití něco jinýho a dává tomu jinej náboj – koukám na slova někdy s prominutím jako na vektory sil) a tak nějak komunikovat “napříč politickým spektrem”, jestli to můžu takhle označit.
PS: tohle bych tady cca před rokem ještě nenapsala a docela jsem zvědavá, co bych k tomuhle napsala za rok :-)))).
“Slova ako vektory sil” sa mi paci :)
mě to napadlo onehdá při čtení sefer jecira (ani jsem ji nedočetla, možná někdy, člověk neví, ostatně rok jsem čekala než jsem si ji vůbec objednala na webu), a já spláskám páty přes deváty asociacema, prostě co člověk v sobě má z tý cesty životem a studiem, tak nějak kouká na svět a na obsah textů, plus se třebas i “posune”. Nevím do jaké míry mě ovlivnil ten text, ale ty vektory už asi nezapomenu, najednou si člověk uvědomí (na tej fyzice) jak vlastně slovo má sílu , směr atd. (jakobych to předtím nevěděla (ironický podton), věděla, ale musela jsem si to asi ještě víc zpětně uvědomit) no a a zpětná vazba, komunikace, vyjasnění to je vlastně protisíla a jak se sčítaj síly vám asi nemusím říkat :-))
uplne sa stotoznujem s tebou.:) a zdielam aj rovnake pocity..:)