„Lepšie je mlčať a byť, ako hovoriť a nebyť“ (Ignác z Antiochie)

Uprostred alebo skôr napriek  hluku, prílivu slov,(ná)tlaku informácii a  intenzívnej potreby komunikácie –  predsa môžeme tvrdiť , že človek je mlčiacou bytosťou.  Téma mlčania nie je otázkou utlmeného životného štýlu („Uteč a mlč !“), ale týka sa základných ľudských záležitostí, akými sú význam a aplikácia jazyka, jeho uplatnenie, miesto  mlčania  v  ľudskej dospelosti  a teda predstavuje predmet  pre vedy – pre antropológiu, filozofiu jazyka, sociológiu,  psychológiu, či literárne  výskumy.

Mlčanie a slovo určujú človeka práve tak, ako vdych a výdych, ako bitie  a mlčanie srdca. Mlčanie sa už v okruhu gréckej filozofie pokladalo  za synonymum múdrosti (Platon, Pytagoras) a týkalo sa hlavne vedy získanej v mystériach. Aj sám Pytagoras mlčal viac ako päť rokov, aby sa prostredníctvom mlčania naučil hovoriť.

Søren Kierkegaard upozorňoval na to, že mlčanie je základnou voľbou a má zásadný  význam vo  formovaní osobnosti. Tento Kierkegaardov akcent na rolu mlčania pri rozvoji osobnosti môžeme  primerane vyjadriť  slovami Ignácia z Antiochie z z listu Efezským: „Lepšie je mlčať a byť, ako hovoriť a nebyť“.

Ak si rozoberieme biblický text zaoberajúci sa  stvorením, môžeme sa podujať na ešte podstatnejšie úvahy.Človek nebol stvorený z božských slov,ale z dychu:„Boh mu vdýchol do nozdier dych života”(Gen.2,7). Dych je aktom bez slov. V žiadnom prípade nie je súčasťou  jazyka, dych je prameňom, prameňom mlčania. V tomto mlčiacom dychu sa stal Adam živou bytosťou. V  dychu môžeme objaviť  pôvodnú väzbu  medzi stvoriteľským aktom a jedinečným Bohom, ktorý pri  kreovaní  človeka nehovorí  slová. Tento dych prezrádza  úplne iný spôsob aktu stvorenia. Pri opise stvorenia nemáme slová: „Buď človek!“  Dych  sa nám tu javí byť  čímsi hlbším než  slovo. Vyžaduje si na vynaloženie väčšieho úsilia, keďže siaha ďalej. V skutočnosti tento dych obdaruváva človeka nesmrteľnosťou. V priestore tohoto dychu človek žije ďalej po celú večnosť. A z toho dôvodu  môžeme vyvodiť, že stvorenie človeka je viac spojené s  bezprostrednosťou mlčania ako s bezprostrednosťou božských slov diela stvorenia.

Druhý moment mlčania sa objavuje po stvorení človeka: “Vtedy Hospodin Boh utvoril zo zeme všetku poľnú zver i všetko nebeské vtáctvo a priviedol ich k človeku, aby videl, ako ich nazve”(Gen.2,19). Čas medzi stvorením a nazývaním skutočnosti patrí rovnako k mlčaniu. Až moment  dovedenia  tvorov pretína mlčanie človeka. Adam im dal mená. Z mlčania, ktoré bolo  dozrievaním k pomenovaniu, riekol určujúce slovo. Tu sa zjavil  prvotný  subjektívno- tvoriaci  prvok.  Priestor mlčania je  priestorom formovania subjektivity a rodením sa vzťahu ku skutočnosti. Pokiaľ  človek  nenazýval, zotrvával v mlčaní a zároveň  v homogénnosti , čiže jednorodosti  stvorenia.

Povolanie  k diferenciácii sa u Adama vytvorílo jazykom  vedomia. Každé  stvorenie obdržalo rovnaký slovný znak  ako on – živý tvor. A  predsa nazývanie  veci  pravými menami poukázalo  na niečo , čo bolo vo forme nedostatku. Adam pochopil,  že to, čo nazýva, nie je mu  podobné . Obraz, ktorý  v sebe nosí , je obrazom iného druhu, ako ten, ktorý nazýva.  Jedinečný  Boh  prinavracia človekovi mlčanie:“ dopustil na človeka tvrdý spánok”(Gen.2,21)  a z hlbky toho mlčania buduje ženu podobnú mužovi.Eva bola povolaná k životu z hlbokého mlčania, z bytosti muža. Toto mlčanie je prameňom subjektívnej relácie, pretože  vyvedený z tohoto mlčania,  muž sa učí novému vzťahu ku žene, ktorý je iným pomerom  ako ten, čo  má  voči zvyšku stvorenia.

Hlboký spánok  môže   byť etapou  dozrievania v mlčaní k novému pomenovaniu a teda  k novému chápaniu  reality. Po tej druhej dobe mlčania človek rozpoznal  novú realitu ako svoju a uvedomil si ju ako druhú entitu,  druhé ty: „Toto už teraz je kosť z mojich kostí…”(Gen.2,23) . Významným  pre  tieto obidva druhy  poznávania  a pomenovania , predmetové aj podmetové ,  v spomenutej  relácii ku stvoreniu a žene je , že ich oddeľuje hlboký  spánok  mlčania. Mlčanie patrí k podstate  subjektivity , k podstate sebapoznávania (rozlíšovacej spôsobilosti) a svojskosti uprostred skutočnosti. Uznať niečo „za svoje“ a odlíšiť (a oddeliť) sa od iného, môžeme iba  uprostred mlčania. Mlčanie je priestorom autentického vedomia seba samého. Každá  voľba, každé rozhodnutie, každá vedomá  diferenciácia sa odvoláva na tú pôvodnú mlčiacu situáciu nazývania, čiže rozoznávania a uznávania niečoho za svoje. Obsahujú  rovnaký  fundament nachádzania, ako keď človek  pri nazývaní  napokon dramaticky zistil, že nenašiel nič, čo by mu bolo roveň(por.Gen.2,20).Mlčanie je nositeľom relácie zodpovednosti voči stvoreniam, ako tiež voči  jedinečnému Bohu.

Je formou skrytosti a  pochádza z rovnakého zdroja ako slovo,  ale ho zároveň chráni. Je ako strážca tajomstva, stráži podstatnosti  pred  vedychtivosťou, ktorá poznávajúc, zároveň znevažuje. Preto je prikrytím. Až keď sa človek prikryje mlčaním, odkryje svoju podstatu. Niekto, kto chce zničiť človeka, berie mu jeho mlčanie. Mlčanie je totiž  vstúpením do seba. Je mocou určujúcou. Určuje horizonty ľudských záležitostí: človek totiž mlčaním zakrýva svoju vlastnú neschopnosť bytia v plnosti človekom, ako aj svojho posledného splnenia sa v jedinečnom Bohu. Je niečim nemateriálnym, ako obývanie večnosti.

Ľudský život sa začína v mlčaní matkinho lona. Matka je  tou, ktorá pôvodne obdarováva  človeka mlčaním. Matkino lono je priestorom prvého stretnutia sa zo sebou a možnosťou prvého stretnutia seba. Matkino lono poskytuje možnosť načúvania, prijímania a schopnosť  akéhokoľvek sa otvárania.

Samotná povaha telesnej kondície poukazuje na nevyhnutnú potrebnosť rovnováhy medzi aktivitou a odpočinkom, slovom a mlčaním. Telo a jazyk, keď odpočívajú a mlčia v noci, poddávajú sa harmónii. Tak, ako spánok  je nevyhnutnou  a ničím nenahraditeľnou podmienkou ľudského života, rovnako mlčanie myšlienok, túžob, predstavivosti a dokonca i srdca ( nielen ako emocionálneho sídla, ale aj ako duchovného ohniska, v ktorom sú zjednotené duševné mohutnosti, ktoré predstavujú  pamäť,  rozum a vôľa), sú proporcionálnou pravdou duchovného života.

Biologický a psychologický rozvoj poukazuje na to, že dieťa v prvých rokoch mlčí a starostlivo hľadá ticho, samotu, pokoj. Rozličné radostné alebo smutné udalosti spôsobujú, že človek zakrýva mlčaním svoj smútok, utrpenie alebo strach.Rovnako  hľadá mlčanie, keď sa chce podujať na najdôležitejšie decízie vo svojom živote. Z tohoto pramení, že pravá sloboda hľadá mlčanie. A mlčanie osvecuje našu inteligenciu.

Autor: Igor Ahmed Harničár-Dietrich

Zdroj: podľa  Marian Zawada

OCD: Zaślubiny z samotnością