Bol to zaujímavý rok. A celkom sa teším, že za pár okamihov uvidím jeho koniec a môžem opatrne nazrieť na začiatok niečoho úplne nového. Mám rád ten pocit, keď niečo končí a niečo iné začína. To pomedzie, neuchopiteľnú hranicu. Ako keď prekročíte polnoc a už je zajtra, už je dnes.
Chvíle prechodu sú magické okamihy. Nezávisle na tom, či ide o prechody medzi érami, ročnými obdobiami alebo dňami, blízkosť zmeny človeka vždy trochu rozochvieva. Čo pôsobí navonok, pôsobí aj dovnútra. A tak, stojac na hrane dvoch rokov, si aj ja vychutnávam možnosť obzrieť sa späť.

Takto pred rokom som ešte netušil, akú veľkú zmenu započne prechod z roka 2009 do 2010. Napriek tomu, že omieľaná „hospodárska kríza“ sa ma až tak nedotkla, prešiel som si iným druhom krízy – malými osobnými peklami, z ktorých niektoré boli také subtílne a skryté, že o nich okrem mňa nik iný nevedel. Boli to tie ťažké chvíle, keď som veľmi, veľmi chcel niečo na sebe zmeniť, ale nijakým spôsobom sa mi to nedarilo a ja som nevedel, ako ďalej.
Až po pomerne dlhej dobe a mnohých pokusoch som si uvedomil, že napriek všetkej urputnej snahe som niekde hlboko v sebe neveril, že je to možné – že aj ja sa môžem zmeniť, že aj ja môžem byť taký, aký chcem.
Takže som začal pomaly, od základov. Od dôvery, že sa to dá, cez malé a dosiahnuteľné kroky k väčším veciam.

Spolu s tým sa udial aj iný prechod. V snahe kráčať životom čo najľahší som sa začal zbavovať vecí. Je to zaujímavý pocit, keď prídete domov, mlčky sa pozeráte na to neuveriteľné množstvo všetkého možného, nahromadeného za dlhé roky, a uvedomujete si, ako málo je vlastne toho, na čom vám skutočne záleží. A tak veci začali odchádzať – najskôr staré oblečenie, knihy, artefakty z minulosti, potom mená v telefónnom zozname, „priatelia“ na Facebooku, obavy, neopodstatnené predsudky, staré postoje a chybné vzorce myslenia,  prokrastinácia… Je to dobrá zábava. Ale to všetko malo jeden základný kľúč, vďaka čomu to vôbec bolo možné – musel som najskôr mentálne pripustiť, že je možné to zmeniť.

Z istého uhla pohľadu teda tieto slová píše úplne iný človek, ako som bol pred rokom. Pozerajúc sa na svoje rozličné poznámky za rok 2010 vidím kontinuitu a chápem, že ich písal niekto s rovnakým menom, ale zároveň vidím, akou obrovskou vnútornou zmenou medzičasom prešiel. A žasnem. Žasnem rád a dobre, tak prečo nie teraz.
Bol to dobrý prechod.

A máme pred sebou ďalší – predel rokov! Rok 2010 končí, nech už bol akýkoľvek. Je pred nami rok 2011 a úprimne, nikto z nás nemá veľmi predstavu, kam sa uberie a aký bude. Je to vzrušujúci bod – máme pred sebou obrovské množstvo otvorených možností, smerov, kam sa vydať, rozhodnutí, ktoré môžeme urobiť. Je pred nami zlom. Presne tá chvíľa, keď máme možnosť sa na okamih zastaviť. Urobiť malú medzeru – v navyknutom myslení, v zotrvačnom fungovaní – a nazrieť do nej. Možno v nej zahliadneme možnosť zmeniť sa, prebudovať svoju vnútornú štruktúru.

Neverím totiž nikomu, kto mi hovorí, že človek sa nemôže zmeniť, že „starého psa novým kúskom nenaučím“. Samozrejme, že sa to dá. Ale začína to celé medzi ušami.

Preto sa teším, ako si budem písať svoje novoročné rozhodnutia. Nie predsavzatia – rozhodnutia. Je mi úplne jedno, že sa z novoročných ideálov stalo klišé, pre mňa je to neoceniteľné zrkadlo, referenčný bod, ktorý mi smerom dopredu aj späť pomáha uvedomiť si, kde som a kam chcem ísť, slúži na vytýčenie novej cesty.
Body prechodu sú vzácne chvíle a snažím sa nimi prechádzať čo najviac vedome, aby som ich nepremrhal. Prečo by som napríklad nemohol uchopiť celé novoročné šialenstvo, celú tú masívnu vlnu a použiť ju na to, aby aj mňa posunula želaným smerom? Prečo by sa moje ašpirácie nemohli na tejto vlne zviezť? Prečo by všetky ohňostroje, želania a šampanské nemohli byť oslavovou môjho rozhodnutia prejsť? Za starého seba, do niečoho nového. S plným vedomím, že žiadny deň nemám istý, ale každý deň mám možnosť. Voľby. Možnosť neustále sa pretvárať a ísť – stále ďalej.
A tiež – prečo by toto všetko nemohlo rovnako dobre platiť pre kohokoľvek iného? Bod prechodu môže byť rovnako dobre aj prechodom od jedného spôsobu nazerania na seba k druhému, prechod k inému spôsobu myslenia. Zmenou nazerania na seba človek zmení, čo je pre neho možné.

Preto virtuálne dvíham pohár pre vás, ktorí budete čítať tieto riadky, aj pre tých, ktorí o ne nikdy nezavadia – prajem vám, aby ste prešli. Vedome, s odvahou a silou. Ako, kam a k čomu, to je na vás.

Autor: Tomáš Beňadik

Přečtěte si také od autora: Znesamozrejmovanie I.