„Lepšie je mlčať a byť, ako hovoriť a nebyť“ (Ignác z Antiochie)
Uprostred alebo skôr napriek hluku, prílivu slov,(ná)tlaku informácii a intenzívnej potreby komunikácie – predsa môžeme tvrdiť , že človek je mlčiacou bytosťou. Téma mlčania nie je otázkou utlmeného životného štýlu („Uteč a mlč !“), ale týka sa základných ľudských záležitostí, akými sú význam a aplikácia jazyka, jeho uplatnenie, miesto mlčania v ľudskej dospelosti a teda predstavuje predmet pre vedy – pre antropológiu, filozofiu jazyka, sociológiu, psychológiu, či literárne výskumy.
Mlčanie a slovo určujú človeka práve tak, ako vdych a výdych, ako bitie a mlčanie srdca. Mlčanie sa už v okruhu gréckej filozofie pokladalo za synonymum múdrosti (Platon, Pytagoras) a týkalo sa hlavne vedy získanej v mystériach. Aj sám Pytagoras mlčal viac ako päť rokov, aby sa prostredníctvom mlčania naučil hovoriť.
Søren Kierkegaard upozorňoval na to, že mlčanie je základnou voľbou a má zásadný význam vo formovaní osobnosti. Tento Kierkegaardov akcent na rolu mlčania pri rozvoji osobnosti môžeme primerane vyjadriť slovami Ignácia z Antiochie z z listu Efezským: „Lepšie je mlčať a byť, ako hovoriť a nebyť“.
Ak si rozoberieme biblický text zaoberajúci sa stvorením, môžeme sa podujať na ešte podstatnejšie úvahy.Človek nebol stvorený z božských slov,ale z dychu:„Boh mu vdýchol do nozdier dych života”(Gen.2,7). Dych je aktom bez slov. V žiadnom prípade nie je súčasťou jazyka, dych je prameňom, prameňom mlčania. V tomto mlčiacom dychu sa stal Adam živou bytosťou. V dychu môžeme objaviť pôvodnú väzbu medzi stvoriteľským aktom a jedinečným Bohom, ktorý pri kreovaní človeka nehovorí slová. Tento dych prezrádza úplne iný spôsob aktu stvorenia. Pri opise stvorenia nemáme slová: „Buď človek!“ Dych sa nám tu javí byť čímsi hlbším než slovo. Vyžaduje si na vynaloženie väčšieho úsilia, keďže siaha ďalej. V skutočnosti tento dych obdaruváva človeka nesmrteľnosťou. V priestore tohoto dychu človek žije ďalej po celú večnosť. A z toho dôvodu môžeme vyvodiť, že stvorenie človeka je viac spojené s bezprostrednosťou mlčania ako s bezprostrednosťou božských slov diela stvorenia.
Druhý moment mlčania sa objavuje po stvorení človeka: “Vtedy Hospodin Boh utvoril zo zeme všetku poľnú zver i všetko nebeské vtáctvo a priviedol ich k človeku, aby videl, ako ich nazve”(Gen.2,19). Čas medzi stvorením a nazývaním skutočnosti patrí rovnako k mlčaniu. Až moment dovedenia tvorov pretína mlčanie človeka. Adam im dal mená. Z mlčania, ktoré bolo dozrievaním k pomenovaniu, riekol určujúce slovo. Tu sa zjavil prvotný subjektívno- tvoriaci prvok. Priestor mlčania je priestorom formovania subjektivity a rodením sa vzťahu ku skutočnosti. Pokiaľ človek nenazýval, zotrvával v mlčaní a zároveň v homogénnosti , čiže jednorodosti stvorenia.
Povolanie k diferenciácii sa u Adama vytvorílo jazykom vedomia. Každé stvorenie obdržalo rovnaký slovný znak ako on – živý tvor. A predsa nazývanie veci pravými menami poukázalo na niečo , čo bolo vo forme nedostatku. Adam pochopil, že to, čo nazýva, nie je mu podobné . Obraz, ktorý v sebe nosí , je obrazom iného druhu, ako ten, ktorý nazýva. Jedinečný Boh prinavracia človekovi mlčanie:“ dopustil na človeka tvrdý spánok”(Gen.2,21) a z hlbky toho mlčania buduje ženu podobnú mužovi.Eva bola povolaná k životu z hlbokého mlčania, z bytosti muža. Toto mlčanie je prameňom subjektívnej relácie, pretože vyvedený z tohoto mlčania, muž sa učí novému vzťahu ku žene, ktorý je iným pomerom ako ten, čo má voči zvyšku stvorenia.
Hlboký spánok môže byť etapou dozrievania v mlčaní k novému pomenovaniu a teda k novému chápaniu reality. Po tej druhej dobe mlčania človek rozpoznal novú realitu ako svoju a uvedomil si ju ako druhú entitu, druhé ty: „Toto už teraz je kosť z mojich kostí…”(Gen.2,23) . Významným pre tieto obidva druhy poznávania a pomenovania , predmetové aj podmetové , v spomenutej relácii ku stvoreniu a žene je , že ich oddeľuje hlboký spánok mlčania. Mlčanie patrí k podstate subjektivity , k podstate sebapoznávania (rozlíšovacej spôsobilosti) a svojskosti uprostred skutočnosti. Uznať niečo „za svoje“ a odlíšiť (a oddeliť) sa od iného, môžeme iba uprostred mlčania. Mlčanie je priestorom autentického vedomia seba samého. Každá voľba, každé rozhodnutie, každá vedomá diferenciácia sa odvoláva na tú pôvodnú mlčiacu situáciu nazývania, čiže rozoznávania a uznávania niečoho za svoje. Obsahujú rovnaký fundament nachádzania, ako keď človek pri nazývaní napokon dramaticky zistil, že nenašiel nič, čo by mu bolo roveň(por.Gen.2,20).Mlčanie je nositeľom relácie zodpovednosti voči stvoreniam, ako tiež voči jedinečnému Bohu.
Je formou skrytosti a pochádza z rovnakého zdroja ako slovo, ale ho zároveň chráni. Je ako strážca tajomstva, stráži podstatnosti pred vedychtivosťou, ktorá poznávajúc, zároveň znevažuje. Preto je prikrytím. Až keď sa človek prikryje mlčaním, odkryje svoju podstatu. Niekto, kto chce zničiť človeka, berie mu jeho mlčanie. Mlčanie je totiž vstúpením do seba. Je mocou určujúcou. Určuje horizonty ľudských záležitostí: človek totiž mlčaním zakrýva svoju vlastnú neschopnosť bytia v plnosti človekom, ako aj svojho posledného splnenia sa v jedinečnom Bohu. Je niečim nemateriálnym, ako obývanie večnosti.
Ľudský život sa začína v mlčaní matkinho lona. Matka je tou, ktorá pôvodne obdarováva človeka mlčaním. Matkino lono je priestorom prvého stretnutia sa zo sebou a možnosťou prvého stretnutia seba. Matkino lono poskytuje možnosť načúvania, prijímania a schopnosť akéhokoľvek sa otvárania.
Samotná povaha telesnej kondície poukazuje na nevyhnutnú potrebnosť rovnováhy medzi aktivitou a odpočinkom, slovom a mlčaním. Telo a jazyk, keď odpočívajú a mlčia v noci, poddávajú sa harmónii. Tak, ako spánok je nevyhnutnou a ničím nenahraditeľnou podmienkou ľudského života, rovnako mlčanie myšlienok, túžob, predstavivosti a dokonca i srdca ( nielen ako emocionálneho sídla, ale aj ako duchovného ohniska, v ktorom sú zjednotené duševné mohutnosti, ktoré predstavujú pamäť, rozum a vôľa), sú proporcionálnou pravdou duchovného života.
Biologický a psychologický rozvoj poukazuje na to, že dieťa v prvých rokoch mlčí a starostlivo hľadá ticho, samotu, pokoj. Rozličné radostné alebo smutné udalosti spôsobujú, že človek zakrýva mlčaním svoj smútok, utrpenie alebo strach.Rovnako hľadá mlčanie, keď sa chce podujať na najdôležitejšie decízie vo svojom živote. Z tohoto pramení, že pravá sloboda hľadá mlčanie. A mlčanie osvecuje našu inteligenciu.
Autor: Igor Ahmed Harničár-Dietrich
Zdroj: podľa Marian Zawada
OCD: Zaślubiny z samotnością
Žádný komentář